Tul je pomenovaný po vlastencovi An Čung-gunovi, ktorý zastrelil prvého japonského guvernéra Kóreje , Hirobumi Itóa. Celkom 32 pohybov pripomína jeho vek, v ktorom bol po dlhom mučení popravený roku 1910 vo väzení Lui-Shung (čítaj Lui-šing).
Historických záznamov o An Čung-gunovi nie je veľa. Význam jeho činu sa musí vidieť v súvislostiach s udalosťami tej doby. V roku 1895sa japonská vláda rozhodla vytvoriť ríšu, ktorá by zahrňovala i Mandžusko a Čínu. Obsadenie Kóreje teda bolo len logickým dôsledkom. V tomto období bola kórejská vláda nepriamo riadená ruskou vládou. Vplyvom politickej situácie vznikali v Kórei nepokoje. To viedlo k jednaniu medzi okolitými zemami (Čína, Kórea, Japonsko, Rusko) a niektorými cudzími mocnosťami (USA, Veľká Británia, Francúzsko). Jednania nepriniesli riešenia situácií, naopak viedli k uzatváraniu rôznych spojenectiev a následne presunu ruských a francúzskych jednotiek do Kórei. Japonsko, ktoré cítilo ohrozenie svojich plánov, požadovalo ich stiahnutie. Keď Rusko túto požiadavku odmietlo, vyvolalo Japonsko v roku 1904 konflikt, ktorý skončil na jeseň 1905 porážkou Ruska a stiahnutím jeho vojska. Uvoľnené pozície v Kórei okamžite obsadila japonská armáda. Vďaka predošlým udalostiam ale nikto, okrem Kóreje, nepovažoval japonskú akciu za agresiu. Jedným z tvorcov plánu na obsadenie Kóreje bol Hirobumi Itó, popredný japonský štátnik.
V roku 1905 bol menovaný na guvernéra Kóreje a ako taký riadil kórejské zahraničné styky a obchod. Najviac bol vrchným veliteľom japonských síl v Kórei. Slabú kórejskú vládu donútil k podpísanie Dohody o Protektoráte (19.11.1905), ktorá dala Japonsku právo okupovať Kóreu. V roku 1906 vykázal zo zeme všetkých zahraničných diplomatov. Vláda bola donútená schváliť zákon, ktorý umožňoval predávať pozemky Japoncom (v praxi sa zem nekupovala, ale zaberala). Následne vznikalo po celom území veľa odbojových skupín. An Čung-gun, bývalý učiteľ, ktorý utiekol do Mandžuska, založil jednu z nich. V zemi začala gerilová vojna. Japonsko začalo do USA a ďalších krajín posielať politikov, ktorý mali podporovať pre japonské zmýšľanie. Veľa z nich bolo zavraždených, rovnako ako boli zabití mnoho kórejských vládcov. V roku 1907 musel odstúpiť i kórejský cisár. Potom Japonsko oficiálne prevzalo vládu na Kórejou. Ohniskom nepokojov sa neskôr stalo mesto Kando na severe. Japonské sily sa sústredili preto sem. Pretože ale asi 20 % obyvateľov tvorili Číňania, mohla sa situácia ľahko zmeniť na konflikt s Čínou. Nakoniec došlo k uzatvorenie zmluvy, vďaka ktorej Japonsko získalo niektoré výhody. Čína naopak získala časť územia Kóreje, vrátane mesta Kando.
Pre mnohých Kórejcov bolo uzatvorenie tejto zmluvy posledná kvapka. An Čung-gun sa definitívne rozhodol, že je treba Hirobumi Itóa zabiť, pretože vedel, že neunikne. Pre svoj čin si vybral 26.októbra 1909, kedy sa mal Hirobumi Itó zúčastniť rusko-japonského jednania v Mandžusku. Okamžite po vražde bol zatknutý a uväznený. Hovorí sa, že ani po päťmesačnom krutom mučení ho Japonci nezlomili. An Čung-gun bol popravený 26.marca 1910 vo väznici Lui-Shung. Vraždou Hirobumi Itó však Kórea veľa nezískala. Jeho následník, Terauči Masatake, začal presadzovať ešte tvrdšiu politiku. Zakázal všetky kórejské noviny, vlastenecké spolky, uväznil tisíce protivníkov a v zemi nastolil vojenskú vládu. Tak to v Kórei vyzeralo až do konca druhej svetovej vojny. V tomto chaotickom období bola An Čung-gunova obeť jednou z mnohých. Symbolizovala jeho vlastenectvo a snahu o nezávislosť a slobodu. Jeho láska k zemi bola navždy zachytená v slovách, ktoré napísal na stenu svojej cely v Lui-Shung pred svojou popravou: „Najkrajšie hory a rieky“.
Bonus:
Joong-gun Tul (definícia 2)
Vzor bol pomenovaný po An Čung.gunovi. o jeho živote toho veľa nevieme. Stupuje do kórejských dejín na veľmi krátky okamžik, ale zanecháva stopu ako jeden z najväčších kórejských vlastencov. Porozumieť jeho príbehu je najlepšie v kontexte turbulentnej politickej klímy vtedajšej doby.
An Čung-gun sa narodil v roku 1879 v meste Hae-ju v provincii Hwang-Hae. Jeho rodina sa presťahovala do mesta Sin-Chun v provincii Pyong-An, keď mu bolo asi desať rokov. Stal sa známym pedagógom a založil vlastnú školu s názvom Sam-Heung (Tri úspechy). Jeho škola rovnako ako ostatné v tej dobe, zažívala ťažké časy pod japonskou okupáciou a zaplietol sa do japonskej mocenskej hry. V roku 1895 sa japonská vláda rozhodla vytvoriť veľkú ríšu zahrňujúcu Mandžusko a Čínu. Kórea bola samozrejme potrebná ako odrazový mostík pre vytvorenie tejto ríše. Avšak kórejská vláda bola v tejto dobe pod nepriamou kontrolou ruskej vlády. Tlak vytváraný touto politickou situáciou spôsobil značné nepokoje v Kórei. Rastúce napätie vyústilo medzi rokmi 1896 až 1898 v niekoľkých stretnutí susedných krajín a krajín znepokojujúcich sa o budúcnosť Kórei. Tieto stretnutia, ktorých sa zúčastnilo Japonsko, Rusko, Čína, Anglicko a Spojené štáty, vyriešili veľmi málo. Kórea bola vtiahnutá hlbšie do konfliktov, keď v Číne vypukli nepokoje v roku 1900. Čínski vlastenci, rozhnevaný koloniálnou nadvládou a ich krajiny cudzej mocnosti, vyvolali v čínskej populácii vlnu násilných nepokojov známych ako „Boxer Rebellion“. V reakcii na túto vzburu koloniálne mocnosti vstúpili na územie zo svojimi silami, aby chránili svoje záujmy. V reakcii na pohyb ruských armádnych jednotiek do susedného Mandžuska vytvorilo Anglicko: Anglicko-Japonskú alianciu v roku 1902. Rusko-Francúzska aliancia bola následne stanovená v roku 1903, po nej nasleduje pohyb Francúzov a Rusov do severnej Kórei.
Japonsko videlo túto akciu ako priame ohrozenie svojho postavenia v Kórei a požadovalo odchod všetkých ruských jednotiek z Kóreje. Keď Rusko v roku 1904 odmietlo, Japonsko zahájilo námorný útok. Kórea sa samozrejme prehlasovala za neutrálnu, ale bola napadnutá Japonskom. Do jesene 1905 sa Rusko vzdalo a Japonsko sa pevne usadilo v Kórei. Nič menej táto invázia nebola vnímaná ako akt agresie nikde na svete s výnimkou Kórei. Dlhú dobu okupácia Kórei zapríčiňovala kompletné prevzatie kórejskej vlády. Jeden z popredných japonských štátniko, Hirobumi Itó, začal uskutočňovať plán na úplnú okupáciu a politický prevrat Kóreje. V roku 1905 bol menovaný prvým japonským rezidentom v Kórei. Bol zodpovedný iba japonskému cisárovi a mal právomoc kontrolovať všetky kórejské zahraničné obchody a vzťahy. Aby mohol plniť svoje povinnosti a udržať poriadok v zemi, mal prístup k všetkým japonským bojovým jednotkám sídliacich v Kórei. Keď bol ešte Itó v Japonsku, donútil 19.11.1905 slabú kórejskú vládu k podpisu „Protektorátnej dohode“, ktorá dávala Japonsku právo okupovať Kóreu. Po podpise dohody ako prezident vynaložil Itó všetko úsilie, aby ju udržal v tajnosti pre kórejským ľudom. Po ratifikácii dohody bolo dvanásť japonských komisárov dosadených do rôznych provincii Kóreje, jeden z nich v Soulu. Neskôr v marci 1906, Itó prišiel do Kórei prevziať obrat moci. V tej dobe nariadil odvolanie všetkých zahraničných delegácií Kórei a nechal tak Kóreu na milosť a nemilosť Japonsku. Nová japonská bábková vláda prijala zákony, ktoré umožnili predaj kórejskej pôdy Japoncom.
Kórejský ľud bol veľmi podráždený touto hrozivou situáciou. Zmienky o protektorátskej dohode čoskoro prenikli von a vyvolali vlnu antijaponského násilia. Vznikalo niekoľko malých skupín partizánov, ktoré zaútočili na japonské okupačné sily. Jedna taká skupina v provincii Chung Chong vyzbrojená 50 delami viedla dlhodobú kampaň typu „udri a uteč“ proti Japoncom. Nakoniec boli porazený, rovnako ako väčšina ostatných skupín, oveľa väčšou japonskou armádou. Vlna nepokojov sa naďalej šírila veľmi rýchlo. Násilie prestupovalo celou populáciou, veľa kórejských lojálnych vládnych úradníkov spáchalo samovraždu a kórejský vládny úradníci, ktorí podpísali Protektorátnu dohodu bolo zavraždených. Tvárou v tvár útlaku, ktorý sprevádzal túto japonskú anexii Kórei, An Čung-guun odišiel do exilu na juh Mandžuska. Tam založil malú partizánsku armádu obsahujúcu asi 300 mužov vrátane jeho brata. Táto armáda robila sporadické nájazdy cez hranice Mandžuska do severnej Kórei a vytvárala vytrvalý tlak na Japoncov v tomto regióne.Odboj kórejských obyvateľov proti vláde sa šíril naprieč celou zemou. Japonská vláda bola znervóznená hlasitými vlasteneckými organizáciami Kórejcov, hlavne tými, ktoré sa tvorili v Spojených štátoch. Japonský vodcovia chceli potlačiť tieto proti japonské nálady, aby nedošlo k zásahu iných krajín do ich kontroly nad Kóreou. S ohľadom na túto skutočnosť, v marci 1907 japonská vláda poslala amerického občana, D. W. Stevensa, do Spojených štátov amerických na pre japonskú propagandistickú misiu. Stevens bol pôvodne najatý Japoncami na pomoc pri nastoľovaní rezidentnej vlády v Kórei.
V San Franciscu bol Stevens zavraždený dvoma pobúrenými kórejskými vlastencami. Veľa ďalších politických vodcov bolo zavraždených počas tejto násilnej doby, vrátane Ia Wan-yonga, muža, ktorý bol menovaný premiérom Kórei potom, čo donútil kórejského cisára vytvoriť nový pre japonský kabinet. V júni roku 1907 kórejský cisár Ko-jong v snahe uniknúť z japonskej nadvlády poslal tajne posla na Haagsku mierovú konferenciu, aby svetu objasnil japonskú agresívnu politiku v Kórei. Keď to Itó zistil, donútil Ko-jonga abdikovať na Kórejský trón 19.júna 1907 a Japonci oficiálne prevzali vládu nad Kóreou. Vypukli veľké výtržnosti v kórejskej armáde po celej zemi. Japonsko reagovalo rozpusteným polície a armády s výnimkou palácovej stráže. Kórejské armádne jednotky v odplate zaútočili na japonských vojakov, ale boli rýchlo porazení. Všetky kórejské väznice, súdy a policajné jednotky boli oficiálne prevedené pod japonskú vládu. Aj po porážke kórejských oddielov, odboj pokračoval mnoho rokov v podobe partizánskych skupín pôsobiacich v juhovýchodnom Mandžusku. Malé skupiny vlastencov sa pokúšali spáchať atentát na niekoľko japonských vodcov a členov japonsko-kórejskej vlády. Mesto v severnej Kórei Kando sa stalo ústredným miestom takejto činnosti vzhľadom k jeho blízkosti k Mandžusku. Itó sa rozhodol umiestniť do oblasti silné japonské vojenské a policajné oddiely.
Avšak 20% z 100 000 obyvateľov Kandy boli Číňania. Keď Japonci začali tlačiť na obyvateľov Kandy, títo Číňania odpovedali násilím. Situácia spôsobila konflikt medzi Japonskom a Čínou. V reakcii na zvýšenú aktivitu Japoncov v Kande sa tam vypravil An Čung-gun zo svojimi partizánmi v júni 1909. Útok bol úspešný a zabili mnohých Japoncov. Nehľadiac na tieto partizánske útoky Japonci nakoniec dospeli k dohode s Čínou. Dohoda podpísaná 4.septembra umožňovala Japonsku vybudovať „Juho-mandžuskú železnicu“, aby mohli ťažiť hojné nerastné bohatstvo v Mandžusku. Na oplátku previedlo Japonsko na Čínu teritoriálne práva na Kando. Tento drzý akt predaja kórejského územia inej zemi bol poslednou kvapkou pre mnohých lojálnych Kórejcov, ako napr. Ana Čung-guna. Ten sa sídlil vo Vladivostoku a začal pripravovať zavraždenie Hirobumi Itóa. Rusko začínalo byť veľmi nervózne pri sledovaní japonských aktivít v oblasti severnej Kórei a japonskými plánmi s Mandžuskom. Itó, ktorý sa oficiálne stal prezidentom japonského Senátu (šľachtický vládny orgán), usporiadal stretnutie s predstaviteľmi Ruska v Harbinu v Mandžusku, aby upokojil ich obavy nad japonskými zámermi o ovládnutí Mandžuska a vpádu do Číny. Konečné plány na stretnutie Itó a generála Kokotseffa bola stanovené na 26.októbra 1909.
Keď Itó dorazil na stanicu v Harbinu v 9:00 dňa 26.októbra 1909, An Čung-gun na neho čakal. Zastrelil Itóa, keď vystupoval z vlaku, s vedomým, že neunikne živý, a že pokiaľ ho Japonci chytia, čaká ho mučenie. Po vražde bol An Čung-gun zajatý japonskými vojakmi a uväznený v Port Arthuru. V japonskom väzení trpel krutým mučením päť mesiacov. Hovorí sa, že i cez tento neuveriteľný trest nebola jeho duša nikdy zlomená. Dňa 26.marca 1910 v 10:00 bol An Čung-gun popravený vo väznici Lui-Shung. Zdalo sa, že zavraždeným Hirobumi Itóa, tak ako mnohých ďalších akcií kórejských vlastencov, iba povzbudilo Japoncov k vyššiemu útlaku. V roku 1910 kancelár prezidenta v čele s Itóvým nástupcom bola zmenená na úrad guvernéra, čo umožnilo viacej diktátorský prístup ku kontrole Kórei. Akashi Genjiro bol menovaný veliteľom japonských vojenských a policajných dozorov v Kórei. Ten zahájil mimoriadne kruté prenasledovanie kórejského obyvateľstva. Zakázal všetky noviny, rozpustil všetky vlastenecké organizácie, zatkol tisíce kórejských vodcov a zaviedol prísne vojenské pravidlá v hlavnom meste Soule vymáhané japonskými bojovými jednotkami. Tento typ japonskej vlády pokračoval v Kórei až do porážky Japonska na konci druhej svetovej vojny. Obeť Ana Čung-guna bola jednou z mnohých v tejto chaotickej dobe kórejskej histórie. Jeho postoj, rovnako ako postoj jeho krajanov, symbolizuje lojalitu a obetavosť kórejského ľudu za získanie nezávislosti a slobody. Čung-gunova láska k zemi bola navždy zachytená v kaligrafii, ktorú napísal vo svojej cele v Lui-Shunskej väznici pred popravou. Jednoducho hovorí: „Najkrajšie hory a rieky“. To naznačuje, že cítil, že jeho zem je najkvasnejšia zo všetkých, ako veľký vlastenec Kórei.
